AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Rusko

Rusko – majestátna krajina plná rozporov

Rusko by som mohla zhodnotiť troma slovami – majestátna krajina plná rozporov, kaviáru a vodky.  Moja stáž bola konkrétne v „malom” dvojmiliónovom mestečku zvanom Rostov-on-don, ktoré je preslávené broskyňami (tie však neboli len na zemi, ale prilepené aj na našich putovných topánkach). Kedysi to bolo vraj najnebezpečnejšie mesto Ruska, čo sme sa dozvedeli od miestnych pri pohári sektu (kód pre vodku). Naše prvé dni boli sprevádzané rozličnými pocitmi, ktoré sme spracovávali so smiechom, pretože sme postupne objavovali náturu ruského ľudu a ich tradície. Ako jeden z mnohých príkladov môžem uviesť  rannú prechádzku časťou mesta, v ktorej sme bývali a počas ktorej sme zrazu zbadali starého pána ako robí work out na detskom ihrisku, stretli sme staré dámy v klasickom oblečení, ale rovnako kde-tam stála obrovská vila so zaparkovaným nablýskaným autom ako keby bolo len vytrhnuté a omylom umiestnené do tejto časti mesta.

Pred cestou na stáž som si “vygooglila” mnoho informácií, ale viete ako to býva. Kultúrny šok prišiel tak či tak a ja som sa pustila od objavovania nefalšovanej ruskej kultúry. Predsa takto si vytvárate vlastné zážitky a vlastné príbehy. A náš vlastný príbeh začal hneď potom, čo sme spoznali nášho buddyho, u ktorého sme bývali v  malinkom jednoduchom domčeku.  Napriek obavám, že Rusi budú chladní a nedôverčiví, ako sa o nich hovorí, nás veľa krát potešili širokými úsmevmi, čo nás len zahrialo na duši.

Ako vyzeral náš prvý týždeň plný spoznávania? Varili sme si tradičné jedlá a ochutnávali sme ruské sladkosti a prvýkrát pili kvas nazývaný aj „ruská cola“ – prírodný osviežujúci nápoj, ktorý je predávaný v stánkoch a robený ručne. Ide o spojenie chuti čierneho piva, kofoly a kombuche (kvasený nápoj z čajovej huby). Hoci to pre nás  nebola prirodzená chuť, po prehliadke mesta na bicykloch nás to dokonale osviežilo. Po všetkých zoznamovacích večierkoch, karaoke akciách a iných večerných prechádzkach po meste,  nastal čas rozdeliť sa a putovať do jednotlivých campov pre deti, s ktorými sme mali pracovať.

V campe to bolo rôzne. Niekedy nám dali najavo, že sme cudzinci ale dostalo sa nám aj veľa pochvaly a dospeli sme k vzájomnému porozumeniu. Ďalším problémom bol aj počiatočný strach samotných detí,  práve z toho, že sme cudzinci a predstavujeme niečo neznáme, niečo s čím sa ešte nestretli a nevedeli ako majú reagovať. Avšak netrvalo dlho a jazyková bariéra a ich nedostatok znalosti angličtiny neboli žiadnou prekážkou a deti nás začali rešpektovať a začali nachádzať chuť do učenia angličtiny hravou formou.  Bolo úžasné pozorovať aký vplyv sme na deti mali a ako veľmi túžili tráviť čas práve s nami – s piatimi cudzincami.

Musím povedať, že práca s deťmi je vyčerpávajúca, ale zároveň obohacujúca. Neučili sme len my ich, ale veľakrát sme sa učili my od nich. Detské vnímanie sveta a nevinnosť, ktorú sme videli nás mnohokrát prinútila premýšľať nad nami samými. Po troch týždňoch však naša práca v campe pomaly končila a my sme si uvedomili, že sa musíme pobrať späť do reality. Cestou sme spomínali ako sme sedeli na pláži a smiali sa nad bizarnosťou, ktorú sme mali pred sebou – traktor v mori, ktorý ťahal loď, dievča, ktoré jazdilo po pobreží a šlo sa spolu s koňom osviežiť do mora, čajky, ktoré nám neustále pílili uši a mnoho ďalších príbehov.

Naša pôsobenie v Rusku však nekončilo a my sme sa rozhodli, uskutočniť cestu – Moskva-Petrohrad-Sochi. Napriek tomu, že v Rusku radi obľubujú vetu – „it’s Russia“ ako vysvetlenie na všetko nevysvetliteľné, cestovanie bolo nezabudnuteľné.

Na záver by som rada dodala jeden citát od Abrahama Lincolna: „Nezáleží na počte rokov, ktorých ste sa dožili, ale na rokoch, ktoré ste naozaj žili.“  A môžem povedať, že  práve toto obdobie strávené v Rusku bolo tým kedy sme žili naplno.

– Beáta, Rusko, Global Volunteer