Ako napraviť slovenské školstvo

Jednou z vlastností správneho lídra je podľa mňa schopnosť hľadať riešenia a to aj na tie najzvláštnejšie a najneočakávanejšie problémy. Niekedy však problémy nie sú také jednoduché, ako by sa zdalo, a riešenia na ne ani nehovoriac. V porovnaní s problémami, aké má množstvo ľudí v dnešnej dobe sa ten môj môže zdať tak trochu malicherný, no pre mňa osobne spôsoboval, a to najmä v začiatkoch vysokej školy, dosť veľké komplikácie. Práve v tej dobe som totiž zvykol mať extrémny problém s akýmkoľvek prejavom na verejnosti. Prezentácie na seminároch? Čistá smrť. Tam som nevedel ani nahlas odpovedať na otázku. A keď som si predstavil ústne skúšky, alebo nedajbože obhajobu bakalárky, len sa mi tak zatočilo pred očami. Samozrejme som tento problém riešil typickým študentským „krčmovým“ spôsobom. Dobre som si zanadával na celý vzdelávací systém na Slovensku, ktorý očividne mohol za moju neschopnosť skladať zložité súvetia pred očami cudzích ľudí, a ktorý je samozrejme taký zlý, že aj tak mi tá škola na nič nebude, tak čo sa vôbec budem snažiť.

Všetko sa však zmenilo po tom, ako som vstúpil do AIESEC, keď sa ma na mojej prvej konferencii spýtala trénerka z Holandska, nech jej porozprávam ako sa mi páči na škole. Pri predstave, že sa budem musieť zase zamýšľať nad touto melodramaticky depresívnou a očividne bezvýchodiskovou situáciou, ma oblial studený pot. Len veľmi neochotne som jej teda vymenoval problémy, ktoré som mal v škole a ktoré som samozrejme zaobalil do typických študentských fráz typu: „Na Slovensku školstvo vôbec nefunguje…“ a „Veď aj tak tam chodím, len aby som dostal ten kus papiera, tak sa predsa kvôli tomu nepretrhnem…“. Chvíľu sa na mňa trochu nechápavo pozerala, no vzápätí ma zaskočila s otázkou, ktorú som vôbec nečakal: „No dobre, ale čo robíš TY preto, aby si tieto problémy v škole vyriešil?“ Chvíľu som na ňu pozeral a nevedel som, čo jej mám odpovedať. Zmohol som sa iba na: „ …….ja?“. Odpovedala veľmi zaujímavou odpoveďou: „No áno ty. Vieš, buď môžeš byť súčasťou problému a pýtať sa stále dookola prečo sa veci dejú, alebo môžeš byť súčasťou riešenia a hľadať ako sa dajú vyriešiť. Musíš prestať hľadať problémy a namiesto toho nájsť riešenia.“

V tej dobe som nie úplne rozumel celej podstate zmeny myslenia zo zameriavania sa na problémy, na zameriavanie sa na riešenia, no bol som ochotný tento prístup aplikovať hoci aj v každodennom živote. Všimol som si, že veci okolo mňa začali naberať úplne iný smer. Prvá vec, ktorou som samozrejme začal boli semináre v škole. V momente, keď som sa sám seba spýtal „Tak ako to teda dokážem vyriešiť?“ sa riešenia začali objavovať. Musím priznať, že zo začiatku to bolo čisté utrpenie, prísť vôbec na niečo, čo by som predpokladal, že môže fungovať. Po istom čase sa veci zlepšovali a zlepšovali. Prišiel som na to, že keď urobím prezentáciu tak, aby predovšetkým zaujímala, bavila a obohacovala mňa, tak pravdepodobne bude mať podobný účinok na mojich spolužiakov. V momente ako som si uvedomil, že aj tak v prvom rade prezentujem pre seba a pre nich, začalo sa mi oveľa lepšie komunikovať. Začal som vytvárať prezentácie v rôznych programoch, postupne som si ich precvičoval pre zrkadlom, neskôr pred kamarátmi, na rôznych akciách a konferenciách v rámci AIESEC a keď už mi išlo ako-tak dobre aj prezentovať spamäti, nabral som odvahu pýtať si od cvičiaceho spätnú väzbu na to, ako vlastne prezentujem. Práve pomocou toho, že som sa začal na celý tento problém pozerať ako na príležitosť, ktorá sa dá vyriešiť, ako aj s hodinami tréningov a praxe či už v AIESEC alebo v škole, sa prezentovanie stalo niečím, čo som si absolútne zamiloval.

Príklad s prezentáciami v škole je len jedným zo spôsobov ako sa mi podarilo zmeniť svoje myslenie zo zamerania sa na problémy na zameranie sa na riešenia. V momente, ako sa mi niečo nepáčilo, alebo nedarilo, som miesto toho, aby som vkladal všetku svoju energiu do toho, aby som si poriadne zanadával, ako sa niečo nedá, a ako to nedokážem, v pokoji sadol. Niekedy som aj celé hodiny  premýšľal, až pokiaľ som neprišiel na niečo, čo mi dávalo zmysel a čo som vedel, že som schopný urobiť. Ktovie, možno keď sa nabudúce poriadne zamyslíme viacerí z nás, zmeníme aj celé „nefunkčné slovenské školstvo“.

Vlastimil Vančo