Ako mi moja AIESEC skúsenosť pomohla nájsť ďalšie uplatnenie

„AIESEC dáva mladým ľuďom možnosť získať praktické skúsenosti, rozvíjať svoj potenciál a lepšie sa tak v budúcnosti uplatniť na trhu práce,“ – približne takouto vetou ma oslovovali ešte v prvom ročníku rôzne plagátiky rozmiestnené po budove či na facebooku. A keďže čo sa týkalo „získavania praktických skúseností“ som bola vždy filatelista (od predavačky v stavebninách, cez všetky klasické supermarketové brigády, reštaurácie a kúpaliská), tak som si, samozrejme, povedala „prečo nie?“ Netrvalo však dlho aby som pochopila, že toto bude úplne iná skúsenosť, aj keď s tými predtým mala predsa len niečo spoločné – nemala absolútne nič spoločné so mnou, s mojim štúdiom alebo s tým „čo by som niekedy v budúcnosti chcela robiť“ (aj keď rovnako ako zvyšných 80% študentov som nemala ani len potuchy, čo robiť chcem).

Bolo však načase si trochu rozšíriť svoje obzory, ideálne sa naučiť niečo nové a okoreniť vysokoškolské štúdium aj nejakou zaujímavou a prínosnou aktivitou – veď to predsa bude v životopise vyzerať dobre. Vtedy som ani len netušila, že sa to v tom životopise naozaj zíde.

A tak som sa pridala do tej toľko spomínanej a prezentovanej študentskej organizácie. Organizovali sme rôzne projekty, podujatia, stretávali sme sa s ľuďmi, viedli tímy a stretnutia… tvárili sme sa ako profesionáli, no pritom sme fungovali systémom pokus – omyl. Maximálne neprofesionálne, však? A ešte k tomu všetkému to zaberalo dosť významný podiel môjho vysokoškolského voľného času. Asi takto vnímalo moje ne-AIESEC-árske okolie to, čomu som sa venovala. Proste sme sa tam na niečo hrali.

Realita bola však omnoho iná. Iste, zo začiatku som mala pocit, že je to len voľnočasová aktivita, že si dačo vyskúšam a bude to celé taký malý úlet, zážitok. Veľmi rýchlo sa to však zvrtlo. Veci, ktoré som robila boli nové, zaujímavé, dostala som skutočnú zodpovednosť a zistila, že to, čo tu robíme má aj ozajstný vplyv na naše okolie, na iných ľudí, no najmä na nás.  Mala som okolo seba desiatky úžasných, talentovaných a skúsených ľudí, ktorí mi pomáhali a učili ma, ale nie formou prednášok. Veci som si priamo skúšala v praxi. Bola som možno trošku „hodená do vody“, ale učiť sa z vlastných chýb a reálnych situácií mi vždy dávalo omnoho viac než len niekoho počúvať hovoriť o abstraktných veciach.
Tak si to predstavte. Čerstvá prváčka na univerzite sa zapojí do aktivít medzinárodnej organizácie vedenej iba študentmi. A zrazu sa ocitne v prostredí, ktoré funguje takmer ako reálna korporácia, dostane za úlohu viesť tím ľudí, ktorí sú často starší od nej a je zodpovedná za to, že iní študenti vycestujú na stáž v zahraničí, či sa musí postarať o zahraničných študentov, ktorí sem prídu na projekt (ktorý bolo samozrejme najprv potrebné zorganizovať). Chodí na stretnutia s riaditeľmi škôl, či manažérmi firiem, dostala som sa dokonca na stretnutie s pani primátorkou, prezentuje pred desiatkami študentov napriek svojej tréme. Časom má na sebe oveľa väčšiu zodpovednosť – musí sa snažiť ľudí, s ktorými pracuje, viesť a motivovať, pomáhať im, učiť ich to, čo sa doteraz naučila ona…

Tri roky som v AIESEC pracovala v oblasti manažmentu a tak trochu aj financií – dve oblasti, ktoré som pri rozhodovaní sa o svojej budúcnosti vylúčila ako prvé. Nikdy som o týchto veciach nič nevedela a nemala som ani záujem niečo vedieť. A úprimne, počas toho, ako som to všetko v AIESEC robila, som to nevedela takto pomenovať. To prišlo až neskôr, keď som si začala hľadať zamestnanie.

Pri prezeraní si pracovných ponúk som odrazu zistila, že tie popisy mi vôbec nie sú neznáme, že viem čo znamená toto aj tamto, a že sa veci, ktoré ma tak bavili v AIESEC dajú robiť aj inde. Projektový manažment mi celkom prirástol k srdcu, a dokonca som zapracovala skúsenosti z neho aj do svojej bakalárky (ktorá samozrejme s niečím takým nemala na prvý pohľad vôbec nič spoločné). A nie len, že som tým veciam rozumela, ale vedela som ich aj robiť.

Na výberovom procese nás bolo dokopy asi 30. Bola som tam najmladšia a asi jediná, ktorá nemala v tejto oblasti žiadne „ozajstné“ pracovné skúsenosti. V momente, keď som sedela na pohovore ma ešte len čakali bakalárske štátnice. A kde som teraz? Som projektovým špecialistom pre zahraničnú firmu pôsobiacu na Slovensku. Pracujem v tíme, úspešne som medzičasom zoštátnicovala a ako čerstvý absolvent už nejaký ten čas vyvraciam fámy o tom, ako „všetci aj tak skončíme na úrade práce“. Prácu mám iba a vďaka tomu, čo som sa naučila v AIESEC.

A čo s mojou školou? Študovala som prekladateľstvo a tlmočníctvo, ktoré by som si rada dokončila aj na magisterskom stupni. Že to nemá nič spoločné? Ale má. V hlave mám už teraz zopár zaujímavých nápadov ako by som prepojila štúdium s týmito skúsenosťami. Ale AIESEC mi dal ešte niečo oveľa cennejšie. Schopnosť myslieť inak. Hľadať nové riešenia, spájať to, čo „nemá nič spoločné“ a využívať všetko, čo viem. Popri výške som sa nemohla rozhodnúť pre nič lepšie. Žiadna brigáda, ktorá mi síce priniesla nejaké tie drobné, mi nedala toľko, ako tie tri roky práce „zadarmo“. A aj napriek tomu, že už aktívne v organizácii nepracujem, stále zisťujem nové veci, ktoré som si predtým neuvedomila.

Myslím, že AIESEC mi dal viac, ako si momentálne myslím. Budem to asi postupne objavovať ešte veľmi dlho, pretože viem, že chcem ďalej spájať nespojiteľné, a že si môžem vybrať takmer akúkoľvek profesionálnu cestu. Nie preto, že viem všetko, ale preto, lebo najviac cenení sú mladí ľudia, ktorí sú proaktívni, odvážni a hľadajú „ako“ a nie „prečo“. To ostatné sa dá naučiť.