Rusko – majestátna krajina plná rozporov

Rusko by som mohla zhodnotiť troma slovami – majestátna krajina plná rozporov, kaviáru a vodky.  Moja stáž bola konkrétne v „malom” dvojmiliónovom mestečku zvanom Rostov-on-don, ktoré je preslávené broskyňami (tie však neboli len na zemi, ale prilepené aj na našich putovných topánkach). Kedysi to bolo vraj najnebezpečnejšie mesto Ruska, čo sme sa dozvedeli od miestnych pri pohári sektu (kód pre vodku). Naše prvé dni boli sprevádzané rozličnými pocitmi, ktoré sme spracovávali so smiechom, pretože sme postupne objavovali náturu ruského ľudu a ich tradície. Ako jeden z mnohých príkladov môžem uviesť  rannú prechádzku časťou mesta, v ktorej sme bývali a počas ktorej sme zrazu zbadali starého pána ako robí work out na detskom ihrisku, stretli sme staré dámy v klasickom oblečení, ale rovnako kde-tam stála obrovská vila so zaparkovaným nablýskaným autom ako keby bolo len vytrhnuté a omylom umiestnené do tejto časti mesta.

Pred cestou na stáž som si “vygooglila” mnoho informácií, ale viete ako to býva. Kultúrny šok prišiel tak či tak a ja som sa pustila od objavovania nefalšovanej ruskej kultúry. Predsa takto si vytvárate vlastné zážitky a vlastné príbehy. A náš vlastný príbeh začal hneď potom, čo sme spoznali nášho buddyho, u ktorého sme bývali v  malinkom jednoduchom domčeku.  Napriek obavám, že Rusi budú chladní a nedôverčiví, ako sa o nich hovorí, nás veľa krát potešili širokými úsmevmi, čo nás len zahrialo na duši.

Ako vyzeral náš prvý týždeň plný spoznávania? Varili sme si tradičné jedlá a ochutnávali sme ruské sladkosti a prvýkrát pili kvas nazývaný aj „ruská cola“ – prírodný osviežujúci nápoj, ktorý je predávaný v stánkoch a robený ručne. Ide o spojenie chuti čierneho piva, kofoly a kombuche (kvasený nápoj z čajovej huby). Hoci to pre nás  nebola prirodzená chuť, po prehliadke mesta na bicykloch nás to dokonale osviežilo. Po všetkých zoznamovacích večierkoch, karaoke akciách a iných večerných prechádzkach po meste,  nastal čas rozdeliť sa a putovať do jednotlivých campov pre deti, s ktorými sme mali pracovať.

V campe to bolo rôzne. Niekedy nám dali najavo, že sme cudzinci ale dostalo sa nám aj veľa pochvaly a dospeli sme k vzájomnému porozumeniu. Ďalším problémom bol aj počiatočný strach samotných detí,  práve z toho, že sme cudzinci a predstavujeme niečo neznáme, niečo s čím sa ešte nestretli a nevedeli ako majú reagovať. Avšak netrvalo dlho a jazyková bariéra a ich nedostatok znalosti angličtiny neboli žiadnou prekážkou a deti nás začali rešpektovať a začali nachádzať chuť do učenia angličtiny hravou formou.  Bolo úžasné pozorovať aký vplyv sme na deti mali a ako veľmi túžili tráviť čas práve s nami – s piatimi cudzincami.

Musím povedať, že práca s deťmi je vyčerpávajúca, ale zároveň obohacujúca. Neučili sme len my ich, ale veľakrát sme sa učili my od nich. Detské vnímanie sveta a nevinnosť, ktorú sme videli nás mnohokrát prinútila premýšľať nad nami samými. Po troch týždňoch však naša práca v campe pomaly končila a my sme si uvedomili, že sa musíme pobrať späť do reality. Cestou sme spomínali ako sme sedeli na pláži a smiali sa nad bizarnosťou, ktorú sme mali pred sebou – traktor v mori, ktorý ťahal loď, dievča, ktoré jazdilo po pobreží a šlo sa spolu s koňom osviežiť do mora, čajky, ktoré nám neustále pílili uši a mnoho ďalších príbehov.

Naša pôsobenie v Rusku však nekončilo a my sme sa rozhodli, uskutočniť cestu – Moskva-Petrohrad-Sochi. Napriek tomu, že v Rusku radi obľubujú vetu – „it’s Russia“ ako vysvetlenie na všetko nevysvetliteľné, cestovanie bolo nezabudnuteľné.

Na záver by som rada dodala jeden citát od Abrahama Lincolna: „Nezáleží na počte rokov, ktorých ste sa dožili, ale na rokoch, ktoré ste naozaj žili.“  A môžem povedať, že  práve toto obdobie strávené v Rusku bolo tým kedy sme žili naplno.

– Beáta, Rusko, Global Volunteer

Venezuela – Malé Benátky Karibiku

Keď sa povie slovo Venezuela, asi každému napadnú nasledovné veci: najkrajšie ženy (najviac Miss Universe), rozprávkové pláže v Karibiku a Hugo Chávez. Nebudem rozprávať o mojich 3 mesiacoch, toľko myšlienok by sa nedalo dať na tento papier. Cieľom mojej výpravy do Latinskej Ameriky bola hlavne kultúrna stáž, ktorú som absolvoval v meste Guacara, asi 2 hodiny cesty západne od hlavného mesta Caracasu. Spolu s dvomi stážistami z Mexika a Nemecka sme pripravovali aktivity pre malé deti z mesta, prezentovali sme našu krajinu a navarili národné jedlá. Čo Vám ale chcem spomenúť sú moje 2 zážitky, ktoré sa na internete alebo v cestopise nedočítate, napísal ich totižto sám život. Prvý je úsmevný, v tom druhom sa k strnulému úsmevu pridalo aj trochu strachu.

Barquisimeto, hlavné mesto štátu Lara, slnce páli ako každý venezuelský deň, teplota sa približuje 40°C. Spolu s mojimi kamarátmi z tohto mesta sa vyberieme do obchodného centra, aby sme sa trochu schladili a dali si niečo pod zub. Keďže ma hlad ženie dopredu, kráčam v čele skupinky a hľadám jedlo a toalety. Ako som tak kráčal po tom obchodnom centre, prešiel som okolo jednej lavičky, na ktorej sedelo nejaké dievča a čítalo noviny. Stretli sme sa s pohľadmi asi na dve sekundy a kráčal som ďalej. V duchu som si pomyslel: „Toto dievča asi nebude priamo Venezuelčanka, nejako sa mi to nezdá.“ Aj keď Venezuela je špecifickou krajinou sveta, kde sa farba pleti obyvateľov pohybuje od našej slovenskej až po pravú africkú, skrátka nájdete všetky typy pleti. Preto som to nechal tak a kráčal ďalej. Naraz sa chcem niečo spýtať kamarátky Thracy, ale všimnem si, že nie je pri mne, že stojí niekoľko metrov za mnou a rozpráva sa práve s tou záhadnou slečnou, ktorú som si všimol. Thracy mi ukazuje, aby som sa vrátil a prišiel za nimi. Vtedy som ešte nechápal, čo sa deje. Prišiel som k Thracy, k tomu dievčaťu a ďalším kamarátom, ktorých úsmevy už boli široké preširoké. V tom to prišlo. To dievča sa ma pýta: „Hola, cómo estás?“ Klasicky som jej odpovedal: „Gracias, estoy bien y tu?“ Potom sa na mňa usmiala a hovorí: „A hovoríš aj po slovensky?“ Vtedy som na pár sekúnd stratil reč, kamaráti sa už smiali a ja som nevedel ako mám reagovať. Vtedy si ale uvedomíte, že tento svet nie je až taký veľký, ako sa na prvý pohľad zdá. Bola to jediná Slovenka žijúca vo Venezuele, ktorú som počas 3 mesiacov stretol. Paradoxne aj ona prišla do krajiny najprv len ako stážistka a potom tam ostala žiť 4 roky. Stretnutie s Dášou z Pezinka bolo pre mňa jedným z NAJ zážitkov vo Venezuele. Teraz si Vy sami pre seba povedzte, ako by ste reagovali Vy? Alebo sa Vám to dokonca už aj stalo?

Caracas, hlavné mesto Venezuely, jedno z najnebezpečnejších veľkomiest súčasnosti a jedno z najškaredších miest sveta podľa znečistenia, ktoré je na uliciach v nespočetnej miere. Prežil som tam jeden týždeň, toto je príhoda z jedného dňa. Spolu s kamarátom Raffaelom sme sa ako dvaja stratení turisti vydali do epicentra Caracasu, teda tam, kde to žije – doslovne. Raffael sa mi priznal, že prvýkrát ide na miesta vo svojom vlastnom meste, kde žije a študuje, práve so mnou. Jeden z najväčších momentov pre nás bol, keď sme navštívili hrobku Huga Cháveza v Cuartel de la Montaña, v najnebezpečnejšej časti Caracasu a celkovo aj Venezuely. Stáť dva metre od miesta, kde je pochovaná jedna z najväčších a najkontroverznejších osobností politického a spoločenského života súčasnosti, je niečo výnimočné a takéto momenty si zapamätáte do konca života. Jeho hrobka je umiestnená a chránená ako symbol venezuelskej vlasti na najvyššom mieste v Caracase, preto sme po jej návšteve autobusom zišli do centra, kde sa začína moja príhoda. Predstavte si hlavnú cestnú tepnu v jednom z najväčších a najľudnatejších miest sveta, kde sa sústredí celá infraštruktúra. Presne po takej sme s Raffaelom išli. Nachádza sa tam okrem iných významných štátnych inštitúcií aj prezidentský palác Palacio Blanco de Miraflores, kde sídli venezuelský prezident, momentálne ním je Nicolás Maduro. Stáli sme na opačnej strane cesty na ulici, kde nebolo ani živej duše, čo nám prišlo dosť divné. Vytiahol som teda mobil a ako správny turista som si začal robiť fotky. Vtedy na nás kričí nejaký otrhaný mladík, ale Raffael mi vraví, aby sme ho nepočúvali a išli od neho ďalej mysliac si, že je to klasický venezuelský zločinec snažiaci sa okradnúť nás. Potom sme ale zistili, že pracuje s ozbrojenými strážnikmi a dáva pozor na to, aby na tej ulici nikto nebol, čím sa mi potvrdila prvá domnienka. Boli sme vládnymi strážami vykázaní z tej ulice, tak sme prešli na druhú, kde už ľudia boli. Tam si nás však zobrala pod hľadáčik ďalšia skupina ozbrojených vojakov. Musel som vysvetliť, čo robím ja – Slovák vo Venezuele, že Slovensko je krajina v strednej Európe a nie nejaký pokrm na raňajky, že AIESEC je medzinárodná organizácia, vďaka ktorej tam som a čo najviac – vojaci mi prikázali ukázať fotky v mobile a všetky, na ktorých bol odfotený prezidentský palác, som musel pred ich zrakmi zmazať. Bohužiaľ, vraj fotiť štátne súkromie je zakázané. Nakoniec sme sa s nimi ešte zasmiali a ja s Raffaelom sme pokračovali ďalej v našej ceste po spoznávaní Caracasu.

Venezuela je veľmi špecifická krajina, ja ju považujem za krajinu, ktorá na svete nemá svojho dvojníka. Čo ale toto územie trápi najviac, že na jednej strane stoja krásy krajiny ako pláže, hory, sneh, horúčavy, nížiny, prales, džungľa, a na druhej teror, kriminalita, revolúcie, boje, nepokoje, kontrola vlády a vládnucej socialistickej strany nad štátom a obyvateľmi. Nie je veľa jedincov, ktorí sa tam odvážili ísť a cestovať po krajine, avšak ja vám to dobrodružstvo odporúčam z vlastnej skúsenosti. Môžem povedať, že som prežil 3 mesiace v jednej krásnej krajine plnej pohostinných a priateľských ľudí, ktorých srdcia bijú pre slobodu a dobrý život.

VENEZUELA – ¡CONOCERLA ES TU DESTINO!

– Michal, Venezuela, Global Volunteer

10 vecí, ktoré na Slovenku nezažijete, ale v Indonézii určite áno

Do Indonézie som vycestovala, pretože si chcem plniť sny, cestovať, prekonávať strach, a tak vykročiť z každodenného stereotypu. To je dôvod prečo tu nie som na dovolenke, ale na rozvojovej environmentálnej dvojmesačnej stáži cez medzinárodnú študentskú organizáciu AIESEC.

Nachádzam sa tu už mesiac a krajinu si naozaj užívam. Každý deň ma stále niečím novým prekvapí. Vtedy si už len poviem: Welcome to Indonesia…

Toto je 10 vecí, ktoré na Slovenku nezažijete, ale v Indonézii určite áno:

1. Ryža, ryža a ešte raz ryža. Všade, stále a ku všetkému, či sú to raňajky, obed alebo večera. Bez ryže akoby ste ani nejedli. Samozrejme, ryža je domáca potravina, tým pádom tu nájdete aj množstvo ryžových polí. Indonézska kuchyňa je pomerne štipľavá, ale na druhej strane aj sladká. Najradšej tieto dve chute zmiešajú dokopy.

2. Kávové plantáže a špeciálne Kopiluwak preslávili Indonéziu…či je to opačne? V každom prípade je Kopiluwak známa, exkluzívna a najdrahšia káva na svete. Aj keď nie ste milovníkom kávy, odporúčam vám, aby ste ju napriek tomu ochutnali práve na mieste odkiaľ pochádza a tak ako sa má originálne pripravovať.

3. Špeciálne sprchovanie a používanie toalety. Áno, aj do Indonézie prenikol vplyv Európy, takže tu nájdete aj klasické toalety a sprchy. Avšak na väčšine miest stále prevládajú tradičné indonézske kúpeľne. Sprcha pozostáva z vaničky, kam si treba napustiť vodu, a malého vedierka, ktoré slúži na oblievanie. K dispozícii máte iba sviežu studenú vodičku. Toalety používate tak, že v podstate čupíte, a tak vykonávate svoju potrebu. Toaletný papier hľadáte zbytočne. Miesto neho nájdete vedro s vodou. Áno, máte sa umyť, ale utrieť sa už nemáte do čoho. Vonku je teplo, za chvíľku už budete suchí. 🙂

4. Pripravte sa, že v Indonézii je tma už o šiestej a väčšina ľudí chodí spávať okolo deviatej. Bujarý nočný život, na aký ste zvyknutí doma, tu veru nečakajte. Niekoľko disko barov sa tu samozrejme dá nájsť, len ich navštevuje málo ľudí, keďže sú pomerne drahé. Alkohol v bežných obchodoch nenájdete a ceny európskych značiek alkoholu sú niekoľkokrát vyššie ako u nás.

5. Repelent sa zrazu stane vaším najlepším priateľom a bude stále s vami, aby vám bol po ruke, a v prípade núdze mohol pomôcť.

6. Autá a motorky. Volant sa na autách nachádza na opačnej, teda na pravej strane, a jazdí sa po ľavej. Zažijete tu okrem toho boom motoriek. Je ich tu naozaj nespočetné množstvo. Motorky sú efektívnejšie ako autá, preto sú aj tak veľmi využívané. Vďaka motorke sa všade dostanete rýchlejšie a nebudete uväznení v neskutočne častých dopravných zápchach. Ak nie ste dobrý vodič, môžete si svoj vodičský preukaz kúpiť bez potreby urobiť skúšobné testy, a to len za 3× vyššiu cenu ako bežné. Okrem toho tu nájdete aj plno ľudí, ktorí nevlastnia vôbec žiadny preukaz. 😛

7. S prechodmi pre chodcov si vodiči nelámu hlavu. Ak chcete prejsť na druhú stranu, tak si jednoducho prejdete tam, kde sa vám to páči, či už idete cez dvoj alebo štvorprúdovú cestu. Vtedy zažijete, ako sa cítia malé zvieratká, ktoré sa snažia dostať na druhú stranu živé.

8. U nás máme väčšinu vecí elektronických, ale tu všetko robia ľudia. V obchodnom dome skoro pri každom stojane s oblečením stojí jedna predavačka. V autobusoch vám oznamuje ďalšiu zastávku kričiaci človek pri dverách. Hľadáte voľné parkovacie miesto? Alebo neviete zaparkovať, prípadne vycúvať? Nevadí, na všetko je tu nejaký človek.

9. Náboženstvo. Prevládajúcou vierou je tu islam. Modlenie prebieha viackrát za deň a v rôznych časoch v závislosti v akom meste sa nachádzate. Po niekoľkých dňoch vás ranné modlenie o tretej hodine už vôbec nezobudí a bude to pre vás informácia, že sa máte prehodiť na druhý bok a budete si ďalej spokojne odfukovať a počítať ovečky.

10. „Belosi” tu pútajú dosť veľa pozornosti. Často sa vás domáci pýtajú, či sa s nimi odfotíte. Deti na vás kričia „hello“ a kývajú vám. Prípadne počujete, ako si okolo šepkajú: „aha tam je ´bule´“, to znamená turista. Na rovinu si povedzme – skôr biely turista. Číňan je turista tiež, ale nikoho nenapadne naňho kričať. 😉

Západy a východy slnka pri mori, krásne pláže, krištáľovo čistá voda, ktorá kričí na vás, aby ste sa v nej okúpali, nádherné koralové útesy, ktoré čakajú aby ste ich preskúmali, ubytovanie na vode, jednoducho raj na zemi, tak aj toto je Indonézia.

– Martina, Indonézia, Global Volunteer

Článok bol zverejnený na www.student24.sk. Ďalšie Martinine príbehy nájdete na: www.bernyka.com

Litva – miesto, ktoré mi pomohlo vyrásť

Keď som rozmýšľala, ako strávim toto leto, dozvedela som sa o AIESEC, ktorý mi ponúkol presne to, čo som hľadala: DOBRODRUŽSTVO, CESTOVANIE, NOVÉ PRIATEĽSTVÁ, ANGLIČTINU V PRAXI. Svoju stáž som absolvovala v Litve, ktorá je pre mnohých z nás dosť neznámou krajinou. Spoznala som úplne nové miesto na Zemi, ich zvyky, povahu ľudí, jazyk. A bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok a kopec dobrodružstiev.

Mojou náplňou bola práca v detskom tábore, kde sme spolu s dvomi ďalšími stážistami z Macedónska a Maďarska pracovali ako „učitelia angličtiny“. Naše hodiny sme sa snažili viesť v zábavnom duchu, vyskúšali sme si prácu v tíme a spoločne sme zlepšovali svoju angličtinu. Medzi deťmi a nami vznikli naozaj pevné vzťahy a priateľstvá. V tábore bolo mnoho atrakcií, vyskúšala som si jazdu na koni, streľbu z luku a dokonca kanoing.

Počas stáže som mala taktiež možnosť cestovať. Dá sa povedať, že som precestovala takmer celú Litvu, dokonca sme zablúdili aj do Rigy, hlavného mesta susedného Lotyšska. Mala som tam možnosť zaplávať si v Baltskom mori, ktoré bolo samozrejme veľmi studené.

Táto stáž mi pomohla byť samostatnejšou, sebavedomejšou a otvorenejšou novým možnostiam. Preto neváhaj a prijmi príležitosť, ktorú ti život ponúka!

– Adriana, Litva, Global Volunteer