Bulgaria – Be happy for this moment

Moja kultúrna stáž v bulharskej Sofii bola od samého začiatku úplnou náhodou. Namiesto nástupu do roboty po štátniciach, kedy som si uvedomila, že v čerstvých 23 rokoch je príliš skoro začínať život ťažko pracujúceho, som štyri dni pred deadlinom na prihlásenie natrafila na možnosť stáže prostredníctvom AIESEC. Povedala som si, prečo nie, a síce som o AIESEC ako takom ani o ponuke jeho stáží veľa nevedela, udalosti nabrali rýchly spád. Už po mojom študijnom erazmus pobyte v Slovinsku som bola úplne zbláznená do balkánskych krajín (Bulharsko však z tejto oblasti akoby vynímajúc), zvlášť do Srbska, a tak som začala vyvíjať úsilie, aby som mohla vycestovať práve do Belehradu. Veci sa však vyvinuli trošku inak a ja som sa naraz, nevediac ani ako, ocitla na 6- týždňovej kultúrnej stáži v Sofii, kde som participovala na úžasnom projekte WORLDPLAYGROUND, v rámci ktorého sme v tíme s ostatnými stážistami vyučovali angličtinu detičky v škôlkach. Priznávam, že keď som bola vo vlaku smer Bulharsko, ešte som ani sama nevedela, čo robím, vedela som len, že cestujem za dobrodružstvom, novými ľuďmi a skúsenosťami, čo sa mi samozrejme zdalo úžasné. Ani samotnej krajine ako takej som veľmi nedôverovala a ani po mojom príchode ma skepticizmus veľmi neopúšťal pri pohľade na nie celkom čisté mesto, desiatky túlavých psov a mačiek na uliciach, či názvy dôležitých inštitúcií výhradne len v azbuke. Avšak, tak rýchlo ako sa sprostredkovalo vybavenie mojej stáže, tak rýchlo som zmenila aj moje hlúpe uvažovanie, prečo danej krajine bolo vôbec umožnené vstúpiť do EÚ, a Sofiu a celé Bulharsko som si doslova zamilovala. Ako sa hovorí, vždy je všetko o ľuďoch a aj keď ma možno krajina spočiatku neočarila, kúzlo jej pre mňa dodali ľudia, s ktorými som sa tam stretla, spoznala a spriatelila sa. Už po mojej 6 – mesačnej skúsenosti na erazme som si myslela, že môžem povedať, že poznám kus sveta a veľa odlišných kultúr. No kým tam som mala možnosť spoznať ľudí naozaj z celej Európy, v Bulharsku som spoznala prakticky celý svet.

Bývala som na izbe s dvoma skvelými chalanmi – Indami, neskôr s úplne rôznorodými babami – Mexičankou, muslimskou Tunisankou a Kirgiszstankou, no a v závere to bolo trošku európske – s Poľkou a Taliankou. Veľmi sa mi páčilo, ako sme my, stážisti (ďalší z Egypta, Ruska, Číny, Južnej Kórey, Maďarska, Nemecka, Ukrajiny i afrického Kamerunu) trávili spoločne svoj voľný čas. Na obedoch, večeriach, prekvapivých vysokohorských túrach, žúrkach či pravidelných weekend-ových výletoch k bulharskému pobrežiu. Možno 6 týždňov nie je dlhá doba, ale je to dostatočne dlhý čas na to, aby človek tak trošku spoznal samého seba, svoje limity i nekonečné možnosti. Nie vždy to v kontexte kultúrnych rozdielov bolo ľahké, najmä pri práci v škôlke v rámci tak kultúrne diferencovaného tímu ľudí s častokrát úplne odlišnými predstavami, ale práve preto to hodnotím ako jednu z najlepších skúseností, akú som dosiaľ mala možnosť zažiť. Navyše je to niečo, čo budem mať navždy v sebe a nikto mi to nemôže vziať. Ďalšie inšpiratívne a dôležité posolstvo, ktoré mnohí z nás prehliadajú, som našla na chodbe intráku, kde som bývala: „Be happy for this moment, this moment is your life.“ A to je práve vec, ktorú som sa v Sofii naučila, resp. pochopila a pracujem na nej – život si treba užívať tu a teraz, netrápiť sa pre budúcnosť a tešiť sa z každého momentu, ktorý nám bol daný. Pretože v tej „vytúženej“ budúcnosti – bohvie, či sa bude opakovať! A tak som sa vrátila domov, s priateľmi z celého sveta, s ešte vrúcnejšou láskou k celému Balkánu a tiež k jednému výnimočnému bulharskému štátnemu občanovi. Kto by to bol povedal? Vďaka, AIESEC, za to, že som hneď po štátniciach nesadla do kancelárie a nezačala ťukať do pc a vďaka za to, že takúto predstavu už ani nemám. Living young and wild and free, that´s how it´s supposed to be.

– Sandra, Bulharsko, Global Volunteer

„Let´s enjoy Lithuania!“

Moja kultúrna stáž vo Vilniuse práve prebieha a sú to takmer dva týždne, čo som tu. Musím povedať, že čas tu beží veľmi rýchlo, aj keď dni sú  v porovnaní so Slovenskom o niečo dlhšie. Keď som pricestovala, prvý deň sa mi zdal nekonečný, asi kvôli tomu, že som cestovala celú noc a ráno som si len zložila veci na našom internáte a o 5 minút sme už išli do campu. Ten prebiehal na univerzite, vzdialenej asi 30-40 minút cesty autobusom od nášho internátu, takže spolu s cestou bola spojená aj obhliadka mesta.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Litva, Darina

Deti boli rozdelené do dvoch skupín na starších (od 15 do 18 rokov) a mladších (od 10 do 15 rokov). Spolu s Fínkou a Mexičanom sme boli v prvý deň so staršími, dávali sme im rôzne zoznamovacie aktivity, museli sa predstaviť , povedať niečo o sebe, a hlavne, čo by chceli v budúcnosti  študovať a robiť. Boli trošku znudení, ale bol to prvý deň aj pre nich, takže potrebovali  len lepšie sa spoznať. Ďalšie dni to išlo lepšie 🙂 Hneď po skončení campu sme išli do centra, kde sme navštívili vraj najlepší bar s terasou vo Vilniuse. Dali sme si tam ochutené pivo a ochutnali sme aj opekané chlebíčky so syrom. Ja som si dala aj Litovský šalát, niečo na štýl parížskeho šalátu s hráškom.

Ďalšie dni bežali oveľa rýchlejšie, každý deň sme mali nejaký program. Hneď na druhý deň išli splavovať rieku vo Vilniuse na kajakoch, a bol to pre mňa naozajstný zážitok. Krásna príroda naokolo a trocha adrenalínu, skrátka nádhera 🙂 V piatok prišiel čas na oddych, no hlavne na zábavu, tak sme neváhali a išli do centra. Najprv sme sa stretli s ostatnými AIESEC-ármi z ďalších programov na jednej house párty, a potom sme šli do klubu priamo v centre mesta plného študentov z Erasmu. V sobotu tu mali akoby privítanie leta, v centre pri známom Bielom moste  mali kopu hier a aktivít, ľudia sedeli na brehu rieky, a my sme na to všetko mali krásny výhľad z piateho poschodia v blízkej reštaurácii. V nedeľu nás naša študentka vzala na výlet do blízkeho mesta Trakei s nádherným hradom. Ochutnali sme tradičné jedlo cepelinai. V pondelok tu mali štátny sviatok, tak sme mali voľno a mohli sme oddychovať a vyprať si oblečenie. 🙂

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Litva, Darina

Práca s deťmi je skutočne výzvou. Niekedy je ťažké ich zaujať, hlavne tých starších, takže každý deň po práci sme si museli nájsť čas, zostať asi o polhodinu dlhšie a pripraviť si plán na ďalší deň. Väčšinou sme sa každý deň pri deťoch striedali, raz som bola so staršími a raz s mladšími. Musím však povedať, že preferujem skôr tých mladších, lebo sú aktívnejší, chcú hrať rôzne hry a nehanbia sa. Keď bolo teplo, hrali sme najčastejšie volejbal alebo frisbee. Pri chladnejšom počasí sme ostali vnútri a púšťali si rôzne videá, pesničky, hrali sme obľúbené „stoličky“) a rôzne iné aktivity na zlepšenie angličtiny a rozvíjanie kreativity. Starším som napríklad dala úlohu vytvoriť reklamu na určitý produkt, a potom ju museli prezentovať pred ostatnými. Celkovo bolo vždy lepšie dať im skupinovú úlohu ako individuálnu.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Litva, Darina

Vilnius som si zamilovala od prvej chvíle. Nie je to typické veľkomesto, a to sa mi na ňom páči. Je tu veľa stromov a zelene, dokonca aj v prostredie v okolí nášho internátu  vyzerá ako les, takže každé ráno cítim čerstvý vzduch. Nasledujúci týždeň máme voľno, tak sa chystáme cestovať, chceme navštíviť iné mestá  ako napr. Kaunas, ísť k moru, potom do Poľska a  Lotyšska. Je tu naozaj veľa miest, ktoré sa oplatí navštíviť, celý Vilnius je plný historických pamiatok, a ako som sa dozvedela, centrum mesta patrí do dedičstva UNESCO. Veľmi sa na to teším a dúfam, že uvidíme čo najviac.

Takže „Let´s enjoy Lithuania!“

– Darina, Litva, Global Volunteer

Môj indonézsky príbeh

Keď som sa tesne pred štátnicami rozhodla, že predsa len pôjdem na stáž, ani vo sne by mi nenapadlo, že to bude Indonézia. Vždy som snívala o exotických krajinách, ale Indonézia medzi ne nepatrila. Dokonca ani toľko ospevované Bali nebolo pre mňa lákadlom. Ale keďže moje vysnívané Thajsko a ani Filipíny neponúkli nič, čo by ma zaujalo, voľba padla na Indonéziu a jej druhé najväčšie mesto Surabaya. Veľa ľudí ma odhováralo, strašilo, že ako sama mladučká Európanka tam určite nemám ísť. A práve preto som išla! Mám rada výzvy a ani chvíľu som neváhala.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Indonézia, Denisa

Nekonečný let s 10 hodinovou zastávkou v Taipei bol vyčerpávajúci, ale akonáhle som vystúpila na letisku, bolo mi všetko jedno. Privítalo ma asi 5 ľudí s ktorými som sa až do 3 rána hrala Uno, čakala, kedy sa budú môcť najesť, keďže bol práve Ramadán a začala som spoznávať svet, ktorý je už na prvý pohľad odlišný od toho nášho. Ale v tom momente som si už bola istá, že dva mesiace v tejto krajine budú neskutočné. A boli. O kultúrnych šokoch, ktoré pravdepodobne zažijem mi začali rozprávať hneď potom, ako som sa posťažovala, že ešte aj o polnoci je vonku teplejšie ako u nás cez deň. Nasadla som do auta s volantom na opačnej strane a spŕška kultúrnych šokov mohla pokračovať. Keď hovorím o sprche, tá je v tejto krajine vymoženosťou bohatých, rovnako ako teplá voda, záchod a toaletný papier. A to som ešte ani nezačala deň.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Indonézia, Denisa

Mala som šťastie, že môj pracovný deň sa začínal až o 3 poobede. Pevne som dúfala, že budem mať čas popozerať si mesto, precestovať množstvo okolitých dediniek a spoznať čo najviac z indonézskej kultúry. Dôležitú súčasť kultúry som spoznala hneď, keď som zistila, že MHD tam asi nenájdem. Viezla som sa niečím, čo považujú za miestnu dopravu, až raz. Odvtedy som išla radšej pešo alebo na bicykli. A bola som za čudnú, lebo oni pešo nechodia. Vôbec. Takže som sa celý čas vozila na motorke s niektorým z AIESECárov. A bolo to stokrát lepšie, ako som si predstavovala. Necestovala som sama, všetko mi poukazovali, trávili so mnou more času a stali sa z nás skvelí priatelia. V Indonézii je to o poznanie jednoduchšie ako na Slovensku. Občas som mala veľkú chuť premiestniť tých ľudí do Európy, nech zmenia zmýšľanie a prístup ľudí v našom okolí. Ťažko sa to opisuje.

Ten pocit treba zažiť. Je to jedna z vecí, na ktoré nezabudnem do konca svojho života. Láskavosť a dobrota ľudí, ochota pomôcť a darovať všetko. A keď hovorím všetko tak naozaj všetko. Hlavne čo sa týka času, ktorého AIESECári majú primálo. Takmer každý týždeň si však našli čas a vzali nie len mňa, ale aj ostatných stážistov na výlety. A tak som mohla spoznávať kultúru celej krajiny, ktorá je odlišná na každom kroku. A tak som navštívila aj toľko ospevované Bali, orangutanov na Borneu, vodopády, sopky, pláže….a keby som mala viac času, vedela by som, ako ho využiť. Indonézia je krajina, ktorú človek neprecestuje ani za rok. Takže mojich 8 víkendov, kedy som nebola v práci určite nestačilo.

Čo sa týka mojej práce, robila som v jednej súkromnej jazykovej škole, kde som prezentovala o našej kultúre a krajine. Učila som malé skupinky detí od 5 do 15 rokov, od úplných začiatočníkov až po deti, ktoré sa so mnou dokázali úplne prirodzene rozprávať. To je mimochodom v Indonézii veľmi nezvyčajné. Deti boli skvelé a vďačné. Niektoré veľmi hanblivé, iné prišli za mnou domov, lebo sa chceli rozprávať po anglicky. S niektorými si ešte doteraz píšem. A keď som odchádzala, nebolo mi veru všetko jedno. Lúčilo sa ťažko, so slzami v očiach a doposiaľ nepoznaným pocitom na duši.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Indonézia, Denisa

Za tých pár týždňov som si zvykla na veľa vecí, ktoré sa mi predtým zdali čudné. Jedla som kurča rukami , nepoužila som nožík 2 mesiace, mala som ryžu minimálne trikrát za deň, naučila som sa jesť morské príšery od výmyslu sveta, zachutilo mi čili, ktoré som dovtedy nemohla ani cítiť, zaľúbila som sa do indonézskeho čaju a kávy, ktoré mi robia spoločnosť až doteraz. Zároveň som však rozvinula aj moju osobnosť. V prvom rade som sa naučila ako byť trpezlivá, keďže v Indonézií je normálne meškať minimálne hodinu (čo sa teraz začína stávať aj mne, hoci som vždy chodila načas). Naučila som sa byť vďačná za každú jednu maličkosť, za všetko, čo som dostala a začala som si vážiť to množstvo vecí, ktoré mám doma. A v neposlednom rade som konečne začala byť sama sebou. Mohla som robiť všetko, na čo som doma nenašla odvahu. Rozprávať sa s ľuďmi o všetkom bez toho, že by ma začali kritizovať za nedostatky. Začala som veriť sama sebe. A to všetko vďaka ľuďom naokolo, ktorí mi ukázali, že šťastie netreba hľadať v plnej peňaženke, ale v plnosti srdca. Pretože hoci som bývala v bohatej rodine a mala všetky vymoženosti západného sveta, lepšie mi bolo s ľuďmi, ktorí ma zobrali najesť sa do stánku pri ceste a rozprávali sa so mnou na streche obchoďáku s výhľadom na najchudobnejšie štvrte, ktoré sa striedali so supermodernými hotelmi.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Indonézia, Denisa

Bola by som schopná písať oveľa viac a veľa vecí sa slovami opísať ani nedá. Jeden z AIESECárov sa ma však poslednú noc za streche jedného z apartmánov s výhľadom na nočnú krajinu opýtal, či má toto leto šancu zaradiť sa medzi jedno z mojich naj. Bez váhania som mu odpovedala, že sa zaradilo na vrchol môjho rebríčka v momente, keď ma privítali na letisku. A hoci bolo veľa dní, kedy mi bolo ťažko, neľutujem nič, ani jediný moment, lebo vďaka tomu som si uvedomila, o čom je vlastne celý náš život – byť otvorený každej príležitosti robiť ľudí navôkol šťastnými.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Indonézia, Denisa

“I felt like a princess here with everything that I needed. And anytime when something bad happened there were kind-hearted people who showed me what the word LOVE means.”

– Denisa, Indonézia, Global Volunteer

Srí Lanka – okno do sveta aj do duše

Z obrovskej ponuky krajín, ktoré AIESEC ponúka na výber, bola pre mňa Srí Lanka pre toto leto asi najlepšou voľbou. Ak máte radi teplo, krásnu prírodu, cestovanie, jedlo, duchovno a ázijské kultúry je to tá správna voľba.

Prvé, čo musím spomenúť sú ľudia. Spoznanie srílanskej kultúry a ľudí, ktorí sú jej súčasťou bolo pre mňa asi tým najvýraznejším zážitkom. Oblečenie Srílančanov nieje jediné, čo na prvý pohľad žiari. Úsmevy rozdávajú na každom kroku. Ak si s niečím neviete rady, všetci vám ochotne poradia. Či poradia dobre, to už je druhá vec, no vždy s najlepším úmyslom. Pri cestovaní po Srí Lanke som sa stretla s množstvom krásnych a dobrých ľudí. Ich dobrosrdečnosť vychádza z viery a z filozofie, ktorou sú značne ovplyvnení. 70% obyvateľov Srí Lanky sú budhisti. Matéria pre nich nieje ani zďaleka to najdôležitejšie, svoje bohatstvo nosia v sebe. Čo môže vyznievať ako fráza, človek skutočne pochopí, keď navštívi SL. Chudoba bola síce všade zjavná, no napriek tomu ľudia vyzerali spokojnejší so životom ako u nás.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Srí Lanka, Andrea

Ďalšiu vec, ktorú som si na SL zamilovala je príroda. Videla som krásne pláže, oceán, hory,  čajové plantáže a rozsiahle národné parky na jedinom ostrove. Srí Lanka má úžasne rozmanitú faunu a flóru. Byť na Srí Lanke bolo pre mňa ako ocitnúť sa v raji na Zemi. Rozhodne najúžasnejšie momenty som zažívala pri cestovaní po tomto ostrove. Okrem prírody som navštívila historické mestá plné chrámov, pagod a ďalších kultúrnych skvostov, ktoré stáli zato vidieť.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Srí Lanka, Andrea

Duchovný rozmer je na SL neopísateľný, aj najzarytejším ateistom to aspoň trochu šklbne. Okrem duchovnej stránky je SL číslom jedna v tradičnej medicíne. Ajurvéda zachytáva človeka celostne, možno práve preto má táto liečebná metóda taký ohlas nielen v Ázii. Aj ja som si popri cestovaní a pracovaní stihla dopriať pravú ajurvédsku masáž. To ako som sa cítila sa nejdem ani pokúšať opísať slovami.

Ale spät k cestovaniu. Pri premiestňovaní sa po ostrove odporúčam vlaky. Cesta nimi je síce zdĺhavá, no prekrásna, stále sa je na čo pozerať. V rámci dopravy po mestách sú najvyužívanejšie tuk-tuky, vozidlá podobné rikšiam. Keď si chcete spestriť cestovanie po ostrove, mimo bežných dopravných prostriedkov môžete skúsiť stopovať, tak ako my. Hoci domáci najprv princíp stopovania nechápali a smerovali nás na najbližšiu zastávku do nášho cieľa, hneď ako sme vysvetlili, že sa chceme zviesť s nimi ochotne nás zobrali.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Srí Lanka, Andrea

Ďalším dobrým adrenalínovým športom je surfovanie. Najkrajšie surferské mestečká sa nachádzajú na východnom pobreží, kde sme na konci stáže strávili niekoľko dní. Tieto dni sa dajú opísať jednoducho a stručne – radosť zo života.

Okrem cestovania po ostrove sme stihli vychutnávať aj miestne špeciality. Tradičné jedlo, zeleninové kari s ryžou som mohla jesť každý deň. Takisto šťavnaté mangá, papáje, rambutany, kokosy a iné osviežujúce exotické šmaky. Pozor však na mieru pikantnosti, jedlo na SL je také štiplavé, že som občas myslela, že budem halucinovať.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Srí Lanka, Andrea

K týmto všetkým radostiam a krásam, ktoré SL ponúka, som mala možnosť zobrať si zo stáže o niečo viac. To vďaka projektu, na ktorom som sa podielala. Išlo o prácu podporujúcu rozvoj miestneho turizmu v hlavnom meste, v Colombe. Mojou úlohou bolo navštevovať miestne reštaurácie, pofotiť ich, urobiť rozhovory s manažérmi, či vedúcimi o podrobnostiach ponuky, ohodnotiť atmosféru a napísať odporúčania. Tieto údaje išli na webovú stránku pre turistov. Táto práca ma obohatila o komunikačné zručnosti, zlepšila som si schopnosť orientácie v cudzom meste, komunikáciu v anglickom jazyku a taktiež pribudol skill v úprave fotografií a písaní recenzií. Kedže reštaurácie, ktoré sme navštevovali boli rôznorodé, museli sme náš spôsob vystupovania prispôsobiť podmienkam. Návštevy luxusných podnikov neboli výnimkou. Bol to zaujímavý kontrast v porovnaní s klasickým jednoduchým životným štýlom na SL.

Vďaka AIESEC a možnosti kultúrnej stáže na Srí Lanke budem mať načo spomínať do konca života. Nielen to, teraz už viem, že vybrať sa do sveta nieje problém. Takže balím kufre, kam pôjdeme? 🙂

– Andrea, Srí Lanka, Global Volunteer

Ako (si) zmeniť život v Rumunsku

Ahojte! Alebo ako by Rumuni povedali, Salut! Minulé leto, ako už asi tušíte, som strávila na stáži v Rumunsku. Stráviť moje posledné voľné leto (bola som štvrtáčka) v zahraničí som sa rozhodla už niekedy v marci. Ako to už tak chodí, k akcii som sa dokopala až začiatkom mája. Pôvodne som ako eco-freak chcela ísť na stáž niekde do Nórska vysádzať stromčeky. Potom ako ma oslovili s ponukou na stáž v meste Sibiu, som zmenila názor.

Rozhodla som sa zapojiť sa do celoštátneho projektu GROW, ktorý svojím obsahom pomáhal stredoškolákom dokončiť školu a ďalej sa hlásiť na univerzitu. Pracovala som vlastne ako tréner tzv. soft skills, teda v našom jazyku mäkkých zručností a nie ako učiteľ. S deckami sme preberali témy ako proaktivita, líderstvo, hodnoty. Všetko som to podávala zaujímavou a hravou formou, čiže sa nenudili.

Najprv som sa veľmi bála, pretože pracovať so 17-18 ročnými stredoškolákmi znelo ako mission impossible. Pred projektom sme dostali týždňové intenzívne školenie od AIESEC spolu s organizáciou, ktorá GROW zastrešovala. Na tomto školení som sa stretla asi so 100 mladými ľuďmi z približne 60 krajín. Projekt prebiehal vo všetkých veľkých Rumunských mestách, takže to bol veľmi internacionálny zážitok.

V Sibiu som pracovala s 3 ďalšími stážistami a tiež asi so 4 AIESECármi. Asi najintenzívnejší zážitok, okrem Rumunska, bolo, že som spoznala krajinu Pakistan. So stážistkou Basmah, ktorá odtiaľ pochádzala, som trávila najviac času. Prekecali sme hodiny o jej krajine a práve toto mi pomohlo prekonať predsudky a domnienku, že sú tam všetci teroristi a pod.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Rumunsko, Martina

Stáž v zahraničí mi dala naozaj veľa. Nemám trému keď vystupujem pred väčším počtom ľudí, viem ako sa dostať z bodu A do bodu B v zahraničí aj keď nerozprávam tým jazykom a nikto v okolí nevie po anglicky. V Rumunsku som zažila neskutočne veľa situácií, ktoré ma posunuli ďalej po osobnostnej stránke. Priateľstvá, ktoré som si vytvorila budú určite na celý život. Je to naozaj skvelý pocit, keď vám príde správa na facebooku od chalana, že si vďaka vám vybral kam chce ísť na výšku. S veľa z nich si dodnes aspoň píšem a toto leto sa chcem  do Rumunska znovu vrátiť a stretnúť sa s nimi.

Okrem práce na projekte som si užila aj kopec zábavy a cestovania. Takmer každý víkend sme išli buď do iného mesta alebo pozrieť zaujímavosti v okolí. Sibiu je mestom kultúry, takže takmer každý večer boli v meste koncerty, festivaly, výstavy a pod. Veľa som toho nenaspala ale nikdy som nebola unavená pretože mi život nedal spať. Bol to najlepší zážitok môjho života a hneď ako budem môcť pôjdem na stáž znova. Nebaví ma totiž “dovolenkovanie“, pretože počas dvoch týždňov niekde pri mori sa nedá spoznať krajina, kultúra ani ľudia. Ale počas stáže to máte všetko v jednom. Ako významné plus ešte aj zmeníte život ľuďom, s ktorými sa stretnete.

– Martina, Rumunsko, Global Volunteer

Oibo v Afrike

Už mnoho rokov som  túžila navštíviť nejakú africkú krajinu a vidieť krásne černošské detičky, pre mňa najkrajšie zo všetkých. Mojím cieľom na získanie dobrej skúsenosti do života a pre moju budúcu kariéru bolo vybrať si krajinu, ktorú som doteraz ešte nemala možnosť navštíviť. Taktiež som sa chcela dozvedieť viac o téme, ktorá ma zaujíma, teda ľudské práva.

Už počas prvého mesiaca som bola match-nutá s AIESEC partnermi v Abuji, hlavnom meste Nigérie. Krajina patrí na africkom kontinente k najľudnatejším  – už len samotná Abuja má  vyše 6 miliónov obyvateľov, čo je číslo porovnateľné s celým Slovenskom!

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Nigéria, Zuzana

Moja mesačná stáž v Nigérii začala v polovici októbra. Keďže som milovníčkou horúceho počasia, bola som nadšená, že som si týmto spôsobom  mohla predĺžiť leto. Cesta do Nigérie však bola o pol dňa dlhšia, keďže kvôli letenkám som musela stráviť 12 hodín pri medzipristátí v Káhire. Ani táto malá zastávka však nebola na škodu. Strávila som celú noc oslavovaním narodenín môjho egyptského kamaráta na lodi na Níle. O pár hodín nato som s aj na počudovanie  veľkým počtom čínskych občanov sedela v lietadle, smer Abuja. Pristávanie v tejto krajine bolo ako vo sne. Všade naokolo samá  zeleň, v pozadí hory, malé slamené domčeky na odľahlých miestach, ženy v tradičnom farebnom odeve nesúce na hlavách ovocie… Africký národ je v porovnaní so zvyškom sveta  zvyknutý na iné životné pomery, no napriek tomu sú ich neoddeliteľnou súčasťou  biele úsmevy, ktoré rozdávajú všade naokolo. Spomedzi Číňanov a domorodého obyvateľstva som bola jedinou Európankou, ktorá vystúpila z lietadla. Ihneď som si vyslúžila pomenovanie oibo, v ich reči biela žena.

Hneď po príchode som prvé dni strávila s mojim buddym, tzv. osobou z organizácie, ktorá sa o vás má postarať v mieste pobytu. Už na začiatku nás na seminároch v AIESEC pripravovali na počiatočný kultúrny šok. Neviem, či je to mojou flegmatickou povahou, alebo tým, že veľa cestujem a na africké pomery som bola ako-tak pripravená. Môj kultúrny šok  bol však minimálny až na pár detailov ako napr. žiadna sprcha a umývanie sa veľkým vedrom studenej vody s naberačkou, občasní nevítaní hostia v mojej vani a v posteli v podobe veľkých švábov a pavúkov, ako aj zmena stravovania a prispôsobenie sa pikantným africkým jedlám atď.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Nigéria, Zuzana

Po troch dňoch aklimatizácie, oddychu, novom účese a prvých na mieru ušitých šatách som sa konečne pobrala do mojej cieľovej destinácie k hosťovskej rodine priamo do centra Abuje. Až na mieste som zistila, že budem bývať v rodine môjho šéfa.

Zámožnejší Afričania zvyknú mať v dome aj služobníctvo, čo u môjho šéfa nebola výnimka. Jedno mladé dievča varilo,  ďalšie sa staralo o  dvojročného synčeka, samozrejmosťou bol taktiež vlastný vrátnik. Na druhý deň ráno ma čakal prvý deň v práci. Už vtedy mi bol pridelený kolega, s ktorým sme spoločne za daný mesiac mali na starosti organizáciu akcií v rámci Globálneho fóra pre mier, spravodlivosť a ľudské práva. Po mojom návrhu sme sa však zamerali špeciálne na práva detí, ktoré sú vo väčšine afrických krajín mnohokrát zanedbávané a porušované. Raz som čítala článok, ktorý hovoril, že 8,2 milióna detí v Nigérii je sirotami. Chceli sme preto zorganizovať akciu, kde by sme deti aspoň na chvíľu vytiahli zo známeho prostredia štyroch stien v sirotincoch a dali im pocítiť ich dôležitosť. Našim cieľom bolo taktiež primäť širokú verejnosť k tomu, aby sa viac zaujímali o tieto detičky, a taktiež priložili ruku k dielu, či už ich navštevovaním alebo materiálnymi darmi ako je oblečenie, jedlo, či hračky. Okrem iného sme sa snažili zamerať pozornosť na Projekt budovania mieru najmä na školách a neskôr na pracoviskách, no ak chcete niečo presadiť vo vyšších kruhoch, rátajte s tým, že to bude trvať nejaký ten „africký čas“, tj. nikdy neviete či sa vôbec niečo a niekedy udeje. Pamätám sa, ako sme v môj posledný deň organizovali Cocktail party, ktorej výťažok z predaja lístkov mal ísť práve na podporu sirotincov v Abuji. Lístkov sa predalo veľa a príchod pozvaných bol stanovený na 18:00, no väčšina ľudí začala prichádzať až po ôsmej. Aj takáto je realita africkej kultúry.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Nigéria, Zuzana

Moja stáž ma každopádne obohatila o niekoľko vzácnych poznatkov. Vždy musíte ísť tvrdohlavo za svojim cieľom, inak sa nikdy nedostanete tam, kde chcete byť. Prvé dni  ma naučili tvrdosti a nebojácnosti, hlavne ak má človek, podobne ako ja, fóbie z hmyzu, ktorý sa s ním chce kúpať J. Ostatné dni boli hlavne o trpezlivosti – najmä pri dochvíľnosti Afričanov, úcte k ľudom bez predsudkov, nových priateľstvách a hlavne o viere a dôvere v ľudí, ktorá vám pomáha prekonať mnohé ťažké prekážky. Som si istá, že toto nebola moja posledná návšteva Afriky a dúfam, že si ju budem môcť čoskoro zopakovať znovu.

– Zuzana, Nigéria, Global Volunteer

Moldavskom to len začalo…

Moja dvojmesačná stáž v Kišiňove v Moldavsku bola jednoducho nezabudnuteľná. Náplňou mojej práce bolo komunikovať s deťmi v letnom tábore, za pár týždňov som tam bola v kontakte s viac ako tisíc deťmi. V tábore som bola spolu so stážistami z Turecka, Azerbajdžanu a Lotyšska, ale na našom projekte sme spolupracovali aj so stážistami z Mexika, Číny, Singapuru, Česka, Maďarska, Fínska a Macedónska. Naše pestré zloženie nám umožnilo spoznať mnoho kultúr a napríklad sa aj naučiť základné frázy vo viac ako desiatich jazykoch.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Moldavsko, Adriana

Ľudia v Moldasku sú oveľa priateľskejší a otvorenejší, ako sme si všetci mysleli. Od lokálnej pobočky AIESEC sme dostali varovania, nech sa na verejnosti nerozprávame po anglicky, pretože ľudia na to môžu negatívne reagovať. Samozrejme sme ich nepočúvali, a boli sme dosť prekvapení pozitívnym prístupom ľudí. Mnohokrát sa nám napríklad v MHD v Kišiňove prihovorili okolosediaci, boli zvedaví, odkiaľ pochádzame a keď sme im vymenovali všetkých našich jedenásť domovských krajín a povedali sme im to, že sme prišli ako dobrovoľníci učiť deti angličtinu, tak nám stále ďakovali za to, že to pre nich robíme. A to ma naozaj zasiahlo, pretože tí ľudia nám boli naozaj to srdca vďační, že takto pomáhame ich budúcej generácii.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Moldavsko, Adriana

Členovia AIESEC Kišiňov sa o nás príkladne starali, brávali nás na rôzne výlety po meste a po okolí, navštívili sme takmer všetky múzeá, chrámy, kostoly, parky a prírodné pamiatky. Možno ste už počuli o tom, že Puškin žil pár rokov aj v Kišiňove, a ja som samozrejme navštívila aj dom, kde býval.  Keďže študujem politológiu a zaujímam sa aj o medzinárodné vzťahy, navštívila som aj novootvorené veľvyslanectvo SR v Kišiňove a mnoho ďalších veľvyslanectiev. Okrem toho som mala možnosť zažiť festival ľudových tradícií, ktorý mi vo veľkej miere pripomínal naše festivaly ľudového charakter, napríklad tým, že ich národným jedlom je bryndza, ktorá však nie je taká dobrá ako tá naša 🙂

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Moldavsko, Adriana

Počas mojej stáže som oslavovala svoje 20.narodeniny a ten deň bol úplne najlepším, členovia AIESEC a ostatní stážisti mi pripravili mnoho prekvapení, ktoré začali o polnoci a postupne sa pridávali ďalšie až do ďalšieho dna.

I keď do Moldavska chodí málo Slovákov, som presvedčená, že každý si tam nájde to svoje a neoľutuje takú skúsenosť. Zo stáže som si priniesla nielen mnoho skúsenosti, ale aj mnohé kontakty v každom kúte sveta a už plánujem, kam ísť nabudúce 🙂

– Adriána, Moldavsko, Global Volunteer

Na potulkách Poľskom…

Cestovanie ma vždy fascinovalo, vždy som chcela vidieť všetko, o čom som čítala len v cestopisných príručkách, spoznávať krajiny, o ktorých sme mali možnosť dopočuť sa v škole len na hodinách zemepisu či dejepisu alebo sme začuli krátku správu o nedávnych aktuálnych udalostiach v tej-ktorej krajine na opačnom konci sveta vo večerných správach o siedmej…

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Poľsko, Veronika

Úspešne som ukončila školu a s diplomom v ruke som zrazu stála pred vážnym rozhodnutím – čo ďalej? Ako novopečená slečna učiteľka som však nechcela ihneď zakotviť v školských laviciach, chcela som načerpať nové skúsenosti, nájsť kúsok sebavedomia a najmä – robiť niečo, čo by malo zmysel, vyjadrené tým najstarším klišé – „urobiť svet aspoň o niečo lepším“…a tak som si myslela, že moje kroky povedú do nejakej dobrovoľníckej organizácie… ísť robiť dobrovoľníčku do vzdialenej krajiny a pomáhať ľuďom spôsobom, ako bude treba- to bol plán. Na moje veľké sklamanie som však zistila, že takýto proces nie je jednoduchý a už vôbec nie krátkodobý. Krátko na to som však narazila na AIESEC a odvtedy som už myšlienkami bola niekde v Južnej Amerike a moja nádej zasa ožila. Rozhodovanie sa však nikdy nie je jednoduché, o to viac, keď sa vám každý snaží dávať rady ako by ste mali po ukončení univerzity žiť a kde by ste mali pracovať.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Poľsko, Veronika

Ako to však už často býva, pôvodné plány sa veľmi rýchlo menia…čakala som na odpoveď z viacerých projektov a vtedy som si povedala – teraz alebo nikdy, odkiaľ príde prvá odpoveď, tam pôjdem na stáž- a zvíťazilo Poľsko – najspontánnejšie rozhodnutie v mojom živote…
Dostavili sa obavy a neistota ale nebol na ne čas. A odrazu som už sedela v autobuse do Hradca Králové odkiaľ som mala ísť do Wroclawu. Ako sa to však občas stáva, ani moja cesta nemala byť bezproblémová a ja som odrazu musela o desiatej večer sama v Hradci Králové s batohom na chrbte plnými kuframi vymýšľať náhradný plán ako sa dostať do miesta môjho určenia. A tak som okúsila služby Českých železníc, napoly prespala noc na stanici v Pardubiciach a v duchu súcitila so všetkými bezdomovcami, ktorých som kedy stretla… Nemala som však dôvod vzdať sa, a tak keď som ráno opäť nastúpila do vlaku a po niekoľkých hodinách konečne dorazila do Wroclawu, kde ma na stanici čakali Damian a Dawid z AIESEC, zo srdca mi padol obrovský balvan a povedala som si, že po tomto už nejaká stáž bude hračka. Tu sa teda začína MY AIESEC STORY.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Poľsko, Veronika

Do tohto projektu sa zapojilo ešte ďalších päť ľudí – chlapec a dievča z Číny, dievčatá z Ukrajiny, Brazílie, Rumunska a ja – Slovenka. Iba postupne sa dozvedáme čo všetko nás vlastne čaká, popis projektu je totiž len teória, ktorú treba uviesť do praxe… Sme teda rozdelení do dvoch tímov – ja zostávam s Tinou a Mary, dievčatami z Číny a Ukrajiny, ktoré mi v najbližších týždňoch budú ako sestry… A tak večerným vlakom cestujeme už len my tri mušketierky do Legnice, ktorá sa má stať naším novým domovom na nasledujúci (náš prvý) týždeň v Poľsku. Náš cieľ – katolícke gymnázium. Bývame v chlapčenskom krídle internátu, kde sa po večeroch z izieb ozýva skutočne kvalitná hudba a my dievčatá nemôžeme inak ako sa schuti smiať. Dostávame rozvrh hodín a tiež plán práce- zopár prezentácií o našich krajinách a kultúre v angličtine. Žiaci sú spočiatku plachí a občas nepozorní, lebo nerozumejú anglicky tak ako by chceli a potrebovali… a takto sa my, stážistky, dozvedáme viac i o vyučovaní jazykov v Poľsku. Rýchlo si zvykneme na školu, učiteľov a žiakov, všetko veľmi milých a ochotných ľudí a odrazu zisťujeme, že už uplynul celý týždeň a my sa pomaly ale isto musíme zasa sťahovať. Plán je totiž jasný- každý týždeň iné mesto, iná škola, iní žiaci. A tak sa s obavami a ľútosťou vyberieme ďalej a na týždeň sa stávame obyvateľkami mestečka Jawor. V škole ale aj po vyučovaní máme denne toľko aktivít, že večer unavené ale šťastné padáme z nôh do čisto nových perín.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Poľsko, Veronika

Kultúrny šok, pred ktorým nás varovali je najväčší asi len pre Tinu z Číny, ktorej pri každej príležitosti vysvetľujeme, že tento trojuholníček je typ syra a toto je šunka… vždy končiac spoločnými výbuchmi smiechu 😀 I napriek tomu, že zažívame „time of our lives“ , občas na nás doľahne i homesick chvíľka. Tu sa však ukáže skutočné opodstatnenie práce v tímoch, pretože sme si jedna druhej oporou. Keby som mala písať o všetkých našich dobrodružstvách, výletoch, žiakoch a situáciách, s ktorými sme sa stretli počas vyučovania i po ňom, asi by som musela napísať celý román. Keď sa v myšlienkach vraciam do Poľska, vidím krásnu krajinu, milých a nesmierne pohostinných ľudí, spomeniem si na to, ako sme počas vyučovania v rámci tvorivej chvíľky tancovali na Gangnam Style, na naše nekonečné cestovanie a víkendové návraty do Wroclawu, kde sa pre nás vždy napokon našlo nejaké ubytovanie, i keď to občas nevyzeralo práve ružovo, na náš výlet do Krakowa, na naše posedy v McDonalde na hlavnom námestí vo Wroclawe, na to, ako som po troch týždňoch zistila, že rozumiem po poľsky a dokonca som sa odvážila aj komunikovať v tomto ďalšom, slovanskom jazyku, na chutné poľské polievky a slávne „pierogy“, na to, že bábovka sa po poľsky povie Babka…

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Poľsko, Veronika

Napokon mi nezostáva nič iné, len ešte v skratke bilancovať… všetko má svoj začiatok i koniec… čo mi dala stáž v naoko nudnom a obyčajnom Poľsku? Stretla som skvelých ľudí, ktorí ma privítali ako člena rodiny, skvelých žiakov, ktorí sa stali mojimi kamarátmi nielen na facebooku, skvelých ľudí, na ktorých nikdy nezabudnem pre každodenné maličkosti, ktoré sme spolu zdieľali… presvedčila som sa o tom, že namiesto holuba na streche môže byť napokon veľkou výhrou práve vrabec v hrsti, ktorý sa časom premení na krásnu labuť… naučila som sa, že treba ísť za tým čo chceme i keď máme občas strach, obavy, alebo bojujeme s nedostatkom odhodlania pretože ako sa vraví: „If it doesn´t challenge you, it will not change you…“

– Veronika, Poľsko, Global Volunteer

Búranie bariér v Turecku

Všetko sa to začalo vyplnením prihlášky a pohovorom a potom už to všetko šlo neskutočne rýchlo, školenie, hľadanie stáže, interview, víza a letenka. Celý proces trval ani nie mesiac a ja som zrazu stála na letisku v Istanbule, kde mi to konečne začínalo dochádzať.Po ďalších 6 hodinách strávených v autobuse spolu so stážistkou z Pakistanu sme dorazili do Eskisehiru, kde nás vítalo cca. 12 Aiesec-árov s transparentmi a vlajkami. Prvý týždeň bol len orientačný, zoznamovali sme sa s ostatnými stážistami a Aiesec-ármi, mestom a najmä projektom, prostredníctvom meetingov a odbornej prednášky o problematike postihnutých detí, vedenej vyučujúcim z Anadolu university.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Turecko, Svetlana

Nakoľko som nemala žiadne predchádzajúce skúsenosti, čo sa týka týchto detí, išla som do rehabilitačného centra s obavami, ktoré opadli hneď ako sme tam prišli. Deti sú jednoducho neskutočné, chvíľu im trvalo kým si na nás zvykli, ale po pár dňoch nás poznajú po mene a tešia sa na nás.Prvotný plán projektu bolo deti učiť angličtinu, pokiaľ je to možné, ale zväčša to nedovoľuje ich mentálne postihnutie, učíme ich len anglické čísla a inak s nimi trávime čas a počas 3 hodín denne sa s nimi hráme hry, kreslíme obrázky, vytvárame papierové zvieratá, krajinu, kalendár, origami resp. pomáhame deťom zvládať aktivity, ktoré pre nich pripravili vyučujúci.

Milujem každý deň strávený s nimi a až tu som zistila, že rečová bariéra neexistuje, keďže z turečtiny viem len základy, naučila som sa používať reč tela. Deti pochopia čo majú robiť, keď im ukážem ako na to, resp. ich usmerňujeme počas práce. Základom všetkého je však objatie a úsmev, to deťom dáva veľa, avšak mne ešte viac, po každom dni odchádzam so skvelým pocitom a nadšením čo prinesie ďalší deň.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Turecko, Svetlana

Okrem detí som tu stretla skvelých ľudí z celého sveta a je nepredstaviteľné, že po projekte sa každý vrátime domov, keďže už teraz je čudné, ak sa dva dni nevidíme. Práca a čas strávený s týmito ľuďmi mi dali veľa nielen kvôli novým poznatkom o ich krajine a kultúre, ale hlavne vďaka ich priateľstvu. Ešte nám však ostávajú spoločné dva týždne a potom verím, že sa znova ešte stretneme.

– Svetlana, Turecko, Global Volunteer

Malajzia – „truly Asia“

Navštíviť juhovýchodnú Áziu bolo už dlhú dobu mojim zbožným prianím. Ale keďže letenky do tohto kúta sveta nie sú práve najlacnejšie pripadalo mi skoro nemožné dostať sa tam v dohľadnej dobe. Neskôr som však zistila, že AIESEC ponúka možnosť vycestovať na stáž do takmer celého sveta. Tak som si povedala prečo nespojiť príjemné s užitočným, vycestovať za super skúsenosťou do krajiny, ktorú si sama vyberiem a získať tým pádom nie len cestovateľský zážitok ale aj niečo čo mi vie v budúcnosti pomôcť pri hľadaní zamestnania.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Malajzia, Diana

Bola som teda pevne rozhodnutá pre juhovýchodnú Áziu, no ostávalo ešte vybrať si krajinu. Pre Malajziu som sa rozhodla na základe projektu, ktorý ponúkali, o krajine som vtedy ešte veľa nevedela. Ako sa neskôr ukázalo, lepšie som si ani vybrať nemohla. Miešajú sa tam rôzne národnosti a kultúry, pohromade tam žijú moslimovia, hinduisti a budhisti, Číňania i Indovia. Ostatné krajiny si z nich môžu brať príklad v tom, že žijú v jednej krajine bez akýchkoľvek konfliktov a navzájom rešpektujú svoje zvyky i kultúru. Všetci sú neskutočne priateľskí  a vždy ochotní pomôcť. Ja som bývala v meste úplne na juhu Malajzie, na hraniciach so Singapurom. Johor Bahru nie je turistické mesto, mala som pocit, že som tam jediná „biela“. O to výnimočnejšia som pre nich bola, všetci sa na mňa stále usmievali, prihovárali sa mi a boli zvedaví odkiaľ som. Pracovala som v tíme s ďalšími 4 ľuďmi, no všetci boli z Ázie, konkrétne z Číny, Taiwanu a Indonézie. Toho som sa najviac bála, predsa len som mala stráviť 6 týždňov s ľuďmi z úplne inej kultúry, vravela som si, čo ak si nesadneme? Nakoniec som však bola rada, pretože som bola totálne pohltená Áziou. A bolo strašne vtipné každý deň zisťovať  odlišnosti v našich kultúrach. Stážisti boli super, veľmi sme sa počas toho skamarátili.

A čo sme vlastne robili? Chodili sme do školy na hodiny angličtiny, kde sme s deckami mali rôzne aktivity, išlo len o to, aby sa nebáli s nami komunikovať v angličtine. Najlepšie bolo sledovať ten pokrok ak sa niekto na začiatku hodiny veľmi bál rozprávať, na konci hodiny to už bolo v pohode. Pripravili sme si pre nich napríklad obdobu našej „Activity“, sedeli sme v kruhu a rozprávali sme sa a kadečo iné. Čo s nimi budeme robiť bolo totálne na nás. Ak nás už nebavilo hrať sa jednu hru, vymysleli sme si druhú. A deckám sa to páčilo a bavili sa s nami. Stali sme sa ich kamarátmi a vôbec sme nevystupovali ako učitelia. V podstate celý projekt bol veľmi flexibilný, učitelia aj riaditeľka nám nechávali voľnosť. A hodiny v škole sme si s nimi tiež dohadovali sami. Najlepšie na tom bolo, že sme neboli klasicky v triede ale vonku na dvore. Nesedeli sme v laviciach ale na zemi. Každý z nás mal tiež pripravenú prezentáciu o sebe aby nás hneď na začiatku hodiny spoznali. No a prezentáciu o našich krajinách sme mali pred celou školou na pódiu s mikrofónom v ruke. Celá táto skúsenosť bola pre mňa veľmi intenzívna. Tie deti boli strašne radi, že nás tam majú, že sa s nami môžu zahrať a porozprávať. No a odfotiť. V živote som sa nefotila toľko ako tam. Niektorí chceli dokonca naše podpisy haha. Po mene nás poznal každý človek zo školy, či už študent, učiteľ alebo pracovníci v jedálni. A všetci boli mega milí. Posledný deň v škole, keď sme sa lúčili som bola veľmi smutná. No a keď sme už sedeli v aute a dobehla za nami slečna z jedálne a dala nám všetkým plnú tašku ich domácich cukroviniek tak som sa neudržala a vyšla mi aj nejaká tá slzička.

No nepracovali sme len v škole. Tri soboty sme boli aj v centre pre mentálne postihnutých a strávili s nimi hodinu kreslením a skladaním papiera. Aj keď som sa najprv veľmi bála, som strašne rada za túto skúsenosť, vďaka ktorej som si uvedomila ako veľmi je dôležité nezištne pomáhať ľuďom. Okrem toho sme tiež pripravili dva workshopy pre deti z rodín utečencov, ktorí prišli do Malajzie kvôli vojne zo svojej krajiny. Tieto detičky boli veľmi chudobné a bez základných hygienických návykov, tak sme ich učili ako dôležité je každý deň sa sprchovať ale napríklad aj ako si správne umývať zuby.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Malajzia, Diana

Popri tom všetkom som stíhala aj cestovať. Keďže sme tam boli v období Čínskeho nového roka, zažili sme si aj týždňové prázdniny a oslavy nového roka. Ten trávia tak, že sa stretnú s rodinou a známymi a jedia spolu. Klasika, Ázijci jedia stále. S našim Silvestrom sa to podobá jedine v tom, že tiež majú ohňostroj. Ale ako som spomínala, projekt bol flexibilný a ak niekto u nás chcel deň alebo viac dní voľna kvôli cestovaniu tak ho dostal. Ja som stihla navštíviť indonézske Bali a trikrát som bola v Singapure keďže cesta aj s časom stráveným na colnici trvala dve hodiny. Popri tom som ešte cestovala po Malajzii. No a rozhodla som sa tiež ísť po skončení projektu na týždeň do Thajska. Z cestovania má tiež hrozne veľa super zážitkov, ktoré sú ale na samostatný blog.

AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Malajzia, Diana

Na záver len toľko, že som strašne rada, že som sa ocitla v Malajzii, mám odtiaľ len tie najlepšie spomienky, na ktoré nezabudnem do konca života. Veľmi veľa som sa naučila, spoznala som lepšie samu seba a stala som sa oveľa odvážnejšou ako v minulosti. Stretla som veľa výnimočných ľudí, počula množstvo zaujímavých životných príbehov a mám kamarátov z rôznych kútov sveta. Pochopila som, že nie nadarmo sa vraví, že cestovanie robí ľudí bohatších. Rozhodla som sa, že toto bol len začiatok mojej cesty za bohatstvom.

– Diana, Malajzia, Global Volunteer